PhDr. M. Linha: Poznámky k „ADHD“ a k sebadefinícii pracovníka. Aké objednávky si sami dávame a čo potom s nami robia ?

„Matúš je dobrý kamarát,

želám mu, aby už nemal to ADHD“ - spätná väzba od spolužiaka

1. Je to konštrukt poruchy, ktorú možno odstrániť ? Ak áno, potom zo systemického pohľadu pripadá do úvahy „terapia“, ako snaženie, ktoré má navodiť zmenu, odstránenie, alebo zmiernenie poruchového fungovania. - Ak to nie je odstrániteľná porucha, ale skôr konštrukt „viac menej trvalej odlišnosti mozgu“, potom pripadá do úvahy skôr „sprevádzanie“ nezmeniteľným stavom, poskytovanie pevnej opory, podnecovanie k lepšej adaptácii na trvalý handicap, tréning a rehabilitácia ako tak fungujúcich a málo fungujúcich procesov, či funkcií. Analogicky ku deťom v stavoch po DMO – nikdy nebudú chodiť /človek s ADHD nikdy nebude zdravý/, ale rehabilitácia DK sa realizuje, trénujú sa kompenzačné funkcie /16-ročné dievčatko, vozíčkarka sa stane majsterkou SR vo vozíčkovom basketbale.../. Vedecká pomôcka: U 25 – 50 % detí pokračuje ADHD v dospelosti...

2. Nakoľko je rozlíšenie „terapie“ a „sprevádzania“ užitočné ? Napríklad z pohľadu práce psychológa – čo bude pracovník robiť inak a iné, ak sa prikloní k predpokladu, že má do činenia so „zmeniteľnou poruchou“, alebo s „viac-menej trvalým stavom“ ?

3. Nakoľko toto rozlíšenie mení prístup pracovníka k dieťu s ADHD ?

4. „Ak máš poruchu, mal by som sa snažiť o tvoju /jej/ zmenu! A aj ty by si sa mal snažiť ! Ak sa nesnažíš bojovať a zmeniť, nesieš vinu. Ak sa o to nesnažím dostatočne dobre ja, potom som nekompetentný. Náš spoločný čas je vymedzený a pre všetky mysliteľné terapie a tréningy príliš krátky !“ - Výhodou naopak môže byť fokuzácia práce na „nevyhnutné a užitočné minimum“.

5. „Ak máš hendikep...potom máme možno viacej času a viacej možností.Nemusíme nutkavo bežať za zmenou, ani rezignovať, keď ju nedobehneme“. V konkrétej rovine práce asi aj tak budeme robiť podobné aktivity /ale možno inak/. Výhodou môže byť flexibilnejšia fokuzácia a širšie rozvrhnutá práca na niektorých témach – napríklad sebaobraz, životné plánovanie a pocit väčšieho bezpečia pracovníka, ktorý už nemusí „hasiť oheň“.

6. Teraz inak: v čom je potrebné deťom s ADHD pomáhať ? Ak verím v odstrániteľnosť poruchy, potom musím hľadať kľúčové parametre na ktoré zameriam úsilie o zmenu. To znamená napríklad: a/ trénovať pozornosť, b/ presvedčiť a udržiavať presvedčenie o vhodnosti neprerušovaného užívania Strattery a pod. liekov, c/ trénovať psychorelaxáciu, d/ trénovať neopozičné, neagresívne správanie, e/ trénovať rozvážnosť, trpezlivosť, teda aktívne terapeuticky vystupovať proti primárnym príznakom ADHD a komorbidného opozičného vzdoru, f/ sanovať osobnosť, sebahodnotenie a emócie v nevyhnutne potrebnom rozsahu, teda len v takom, aby dieťa mohlo „bez následkov žiť v zariadení a neskôr ho opustiť “.

7. Ak sa skôr domnievam, že ide o neveľmi meniteľný „stav mozgu“, potom by som mal dieťa pripravovať na „dlhý beh“. A/ Napríklad aj edukovať o možnom vývine ťažkostí v dospelom veku. Učiť ho „žiť s ADHD“ /niekedy boli napísané príručky „Ako žiť s neurózou“, „Ako žiť s psychózou“, novšie sa píšu príručky „Ako prežiť“.../. B/ robiť všetky možné funkčné tréningy, napríklad trénovať „oslabenia“ v zmysle špeciálnopedagogickom /serialitu, pamäť..v spolupráci so špeciálnym pedagógom, čo by mohlo viesť k určitému premosťovaniu profesií na prospech dieťaťa, aj oboch pracovníkov/, trénovať kognitívne funkcie ako verbálne logické myslenie, zrakovomotorickú koordináciu, analyticko-syntetické myslenie a pod., podľa deficitov v profiloch Wechslerových testov, ďalej a viac trénovať a podnecovať anti-agresívne správanie, kooperáciu, vzájomné pomáhanie, súcit, psychorelaxáciu, zručnosti seba-menežmentu, a napríklad prečo nie aj kreativitu ? C/ pomáhať deťom zvládať životné problémy /v zmysle Ludewiga/ na úrovni dojednaných zákazok napríklad systemickými postupmi. D/ v rámci inštitúcie sa angažovať v katamnestickom sledovaní a poradenstve pre deti, ktoré zariadenie opustili.

8. Ešte z iného konca. V naznačených polohách pracujem 12 rokov. Ak by som mal krátko vyjadriť niečo, k čomu asi smerujem, potom by som povedal, že konštrukt „poruchy“ má veľmi blízko ku stavom „osvíceného jasna“ rôznych pracovníkov, s plynulým prechodom do „tupého prázdna“.

9. Predpoklad o nevelmi meniteľnom hendikepe mi začína byť prijateľnejší, snáď otvára väčší „priestor možností“. /Ivan Úlehla písal o „svobodě možností“, no, ja pracujem v kamennej budove/.