Mgr. Alica Kopernická: Komunikácia s deťmi s ADHD

Byť rodičom nie je jednoduché. Byť rodičom dieťaťa, ktoré má vyhranené potreby a vyžaduje si špeciálnu starostlivosť, je obzvlášť frustrujúce a ťažké. Nezabúdajte na seba, viac ako iní rodičia potrebujete odpútať sa od starostí a obnoviť sily.

Dieťa by malo zažívať atmosféru, v ktorej je pozitívne prijímané také, aké je.

Zostaňte pokojný a vyrovnaný. Nervozita dospelých sa prenáša na deti a afekt ešte zhoršuje. Preto je dôležité byť pokojný, trpezlivý a láskavý. Zároveň tým dávate príklad dieťaťu, ako sa má samo v podobných situáciách zachovať.

Deti s ADHD majú často problémy v komunikácii. Často dochádza k nedorozumeniu a následne k zbytočným konfliktom. Súvisí to s niektorými prejavmi ADHD:

• Poruchy vnímania a poznávacích funkcií

Deti často nie úplne vnímajú a chápu, čo im chcete povedať a podľa toho reagujú. Porozumenie je skreslené a dieťa nereaguje tak, ako by ste očakávali.

• Poruchy koncentrácie pozornosti

Ak má dieťa problémy s pozornosťou, nesústredí sa na to, čo mu hovoríte. Môžu mu niektoré informácie ,,ujsť“ a nepochopí úplne, čo mu chcete povedať.

Dieťa nedokáže oddeliť dôležité informácie od menej dôležitých a tak reaguje na všetko alebo len na niečo, reakcie sú chaotické a neadekvátne.

• Poruchy krátkodobej pamäti

Ak má dieťa problém so sluchovou pamäťou, nezapamätá si celú informáciu, ktorú mu dávate a tak na ňu nereaguje vôbec alebo neadekvátne. Typické je, ak dávate dieťaťu niekoľko pokynov za sebou, urobí len jeden z nich alebo aj žiaden. (,, Urob si posteľ, poukladaj si šaty do skrine, umy si ruky a poď jesť k stolu.“)

• Znížená schopnosť empatie

Dieťa sa nevie vcítiť do myslenia, vnímania druhého, neodhadne jeho reakciu a prianie. Preto často nepochopí to, čo mu hovoríte. Hlavne ak nehovoríte konkrétne, ale v náznakoch, alebo naopak príliš stručne a počítate s tým, že si to domyslí a že mu ,,dôjde“, čo ste tým mysleli.

• Impulzivita

Deti majú tendenciu reagovať impulzívne len na časť informácie (väčšinou na začiatku rozhovoru), skáču do reči, nenechajú druhého dohovoriť.

• Zvýšená citlivosť, labilita

Na pre vás neutrálne podnety môžu reagovať neprimerane, podráždene. Neutrálnu informáciu môžu brať ako osobný útok a nespravodlivosť. ,,Odlož si šaty zo stoličky.

Zásady v komunikácii

• Informácie viackrát zopakujte, hlavne tie dôležité, bez emócií a vyčítania, že ,,ste to už niekoľkokrát povedali a už to nebudete opakovať“.
• Hovorte stručne, jasne
• Nehromaďte viac informácií, lebo si ich všetko nezapamätá
• Zdôraznite najdôležitejšie informácie
• Skontrolujte či dieťa pochopilo, čo ste mu chceli povedať. Bez ironizovania a negatívnych emócií ,,Rozumieš vôbec?“ bez všeobecných otázok ,,Vieš, čo tým chcem povedať?“. Najlepšie je položiť kontrolnú otázku a na základe odpovede spoznáte, či rozumelo. ,,Čo máš urobiť?“
• Overujte si, či dieťa robí to, čo má
• Vyhýbajte sa filozofovaniu, moralizovaniu, dlhému rozoberaniu toho, čo chcete povedať, lebo to deti nevnímajú, dochádza tak k skreslenému chápaniu.
• Zlaďte verbálnu a neverbálnu komunikáciu, teda, ak dieťa kárate a hneváte sa na neho, neusmievajte sa...a naopak a ho chválite, usmievajte sa
• Udržiavajte očný kontakt
• Stále znova a jednoduchými vetami vysvetľujte dieťaťu súvislosti a následky: ,,Ak spravíš toto..., stane sa to...alebo to...“

Stanovenie pravidiel, vytýčenie hraníc vo výchove.

Dieťa by malo vedieť, čo sa od neho očakáva. Pravidlá by mali byť vymedzené jasným, konkrétnym a primeraným spôsobom. Formulácie typu ,,nehnevaj!“, ,,buď dobrý!“, sústreď sa!“ dieťaťu nič nehovoria. Dieťa by malo mať jasne a stručne vymedzené, aké správanie sa od neho očakáva a aké nie, čo ešte je prijateľné správanie a čo už nie. Nemôžte od neho očakávať, že na to príde samé, že mu ,,to dôjde“. Pravidlá treba často pripomínať, opakovať, pretože deti na nich zabúdajú – niekedy neúmyselne, niekedy úmyselne, pretože často skúšajú, ,,testujú“ vašu dôslednosť a výdrž. Vhodné je vytvoriť tieto pravidlá spoločne s dieťaťom, napísať a vystaviť na viditeľnom mieste (dvere, chladnička, pri PC...).

Príklady pravidiel:

• žiadne nadávky
• žiadne bitky
• opýtaj sa, než si vezmeš vec druhého
• povedz rodičom, kam ideš a s kým ideš, zavolaj im, ak zmeníš plán
• vracaj sa domov v dohodnutý čas
• udržuj poriadok vo svojej izbe
• jedz pri stole v kuchyni
• presne ohraničený čas na televíziu, PC....

Neefektívne je množstvo zákazov, príkazov, ktoré sú nejasné, dieťa sa v nich nevyzná spôsobujú chaos.

Dieťa, ktoré doma neustále počúva pokyny od rodičov, babičky atď., už nie je schopné vnímať čo mu bolo povedané. Dieťa sa potom nevedome bráni tým, že ,,vypína“ mozog a nevníma, nereaguje na tieto príkazy. Najviac im vyhovujú jasne formulované, pochopiteľné pravidlá.

Nesnažte sa dieťaťu vo všetkom vyhovieť, aby ste ho urobili spokojnejším. Deti vycítia, že má rodič zlé svedomie a rýchlo sa stanú majstrami vo výčitkách, obviňovaní a manipulácii. Takéto naučené vydieranie nevedie k úspešnému životu.

Buďte dôslední!

Dôležitou výchovnou zásadou je dôslednosť. Pravidlá, ktoré si vytvoríte je nutné dôsledne dodržiavať. Nutná je tiež dôsledná kontrola, pravidelne a často. Ak dieťaťu raz niečo zakážete a vzápätí to povolíte, vyvoláte v ňom zmätok, prestáva mať jasno, ako to vlastne rodič myslel, čo sa smie a čo nie. Rýchlo sa naučí spoliehať na to, že pokyn alebo úlohu nemusí vykonať, pretože ho rodič potom aj tak neskontroluje.

            Kontrola musí byť efektívna, teda treba dať dieťaťu okamžitú spätnú väzbu. Spätná väzba má byť jasná, stručná a pre dieťa pochopiteľná. Zamerať sa na pozitíva, vždy je možné dieťa za niečo oceniť. Negatíva je treba povedať tak, aby sa dieťa necítilo odsudzované, že je zlé, ale ako informáciu, že boli porušené pravidlá a prekročené hranice. Vhodné je vyvodzovať dôsledky správania dieťaťa a možnosť nápravy.

Jednotná výchova

Zásadné je zjednotenie výchovného pôsobenia. Ak jeden rodič je vo výchove dôsledný a druhý nie, jeden požaduje to a druhý niečo iné, uvádza to dieťa do zmätku. Výsledkom môže byť to, že dieťa sa naučí využívať ,,slabšieho“ rodiča v jeho prospech, alebo neposlúchnuť ani jedného. Je nutné dohodnúť sa s partnerom na presných pravidlách výchovy a požiadavkách na dieťa. To isté je nutné prebrať s prarodičmi a prípadne ďalšími členmi rodiny, ktorí na dieťa pôsobia. Rodičia nesmú dovoliť, aby sa dieťa naučilo, že rozhodnutie  môže byť zmenené prehovorením druhého rodiča.

Nerozčuľujte sa, jednajte HNEĎ!

Deti s ADHD sú oveľa viac citlivejšie na hodnotenie, ktoré mu dávate a menej vnímajú napomínanie, poučovanie a zdôvodňovanie. Teda rýchlo pochopia, že ho kritizujete, ale obsah vašej prednášky mu unikne. Preto je lepšie menej poučovať a kritizovať, ale hneď konať.

V zásade je lepšie vyhnúť sa boji o moc. Nepúšťajte sa do hádok s cieľom súperiť a vyhrať. Zostaňte pokojní, nekričte, vyhnite sa priamemu pohľadu do očí, snažte sa hovoriť pokojne a pevne. Môžete občas odísť do inej izby, nabrať dych a získať kontrolu nad svojimi pocitmi. Ak sa dieťa upokojí, konfrontujte ho s vašimi pocitmi počas hádky. Veľmi ho nešetrite, cudzí ľudia určite nebudú voči nemu takí ohľaduplní a jemní ako vy.

Dávajte účinnejšie pokyny a príkazy.

Nikdy nedávajte dieťaťu nejaký príkaz, pokiaľ nemáte v úmysle trvať na jeho splnení. Dávajte len niekoľko príkazov, za ktorými si pevne stojíte namiesto množstva takých, ktoré dieťa nemusí, nevie, nemôže splniť. Nedávajte pokyny formou ponuky, alebo otázky: ,, Mohol by si si odložiť šaty?, Umyješ si ruky?“, ale, ,,Teraz si umy ruky. Teraz si odlož šaty do skrine.“ Pokyny dávajte pokojne, zrozumiteľne, nekričte, nedávajte niekoľko pokynov naraz. Ak má dieťa problém zapamätať si priebeh zložitejšej práce, rozdeľte ju na jednotlivé úkony a pokyny dávajte postupne. Dbajte na to, aby vás dieťa vnímalo – očný kontakt, zľahka ho otočte k sebe, aby sa na vás pozeralo a počúvalo vás. Obmedzte všetky rušivé vplyvy, vypnite televíziu, rádio. Požiadajte dieťa, aby váš príkaz zopakovalo. Stanovte termín. Nestačí povedať ,,urob si poriadok v izbe“. Je nutné určiť, kedy to má urobiť, prípadne koľko času na to má. Je lepšie dať mu prácu, ktorú má začať hneď a určiť dokedy ju má dokončiť. Ak prácu nevyžadujete hneď, dieťa na ňu zabudne.

Neargumentujte v rovine „sa“: „To sa nerobí.“, hovorte na rovine „ja“: „Nemám to rád.“ „Hnevám sa!“ Je nutná rozhodnosť v postoji tela aj v intonácii hlasu. Deti musia cítiť, že to myslíte vážne, ale neprestávate ich preto ľúbiť.

Nehodnoťte, ale používajte JA výrok:  namiesto ,,ty si neposlušný, lenivý, nešikovný...“ hovorte ,,JA sa naozaj hnevám, vadí mi, keď...“ Daj to do poriadku.“ ,,Ja sa hnevám a očakávam, že...“ Napravíš to sám, alebo chceš pomôcť?“ „Ja sa cítim..., Mne je nepríjemné...” Na rozdiel od tzv. Ty výrokov typu „Ty si taký a taký, Ty jeden..., To ty si urobil, Okamžite prestaň...”, ktoré obviňujú druhú stranu, hodnotia ju negatívne alebo ju odsudzujú.

JA výrok – schéma:

1. Pomenovanie pocitu: Cítim sa..., Vadí mi...,

Je mi nepríjemné..., Hnevá ma, že...

2. Popis konkrétneho správania druhej osoby:

keď si urobil ..., keď si mi...

3. Popísanie dôsledkov jeho správania na mňa a moju situáciu: pretože mi to spôsobuje..., pretože kvôli tomu...

4. Návrh riešenia situácie: ... a chcel/chcela by som, aby si..., a navrhujem, aby sme..., a potrebujem od

teba, aby si..., a prosím ťa, keby si..., a bol by som rád, ak by si...

CÍTIM SA... ...KEĎ... ...PRETOŽE... ...A PROSÍM ŤA, ABY SI...

Ja výroky-príklad:

1. „Peter, hrozne ma nahnevalo, že si si zobral moju knihu a nepovedal si mi to. Potom

som ju hľadal a bál som sa, že som ju stratil. Prosím ťa, nabudúce, keď si budeš chcieť

niečo odo mňa zobrať, spýtaj sa ma. Dobre?”

alebo:

2. „Peter, hnevá ma, keď si berieš moju knihu bez opýtania. Nabudúce si ju, prosím ťa,

o do mňa vypýtaj, aby som vedel, u koho ju mám.”

alebo

3. „Peter, dosť ma nahnevalo, keď som zistil, že ty máš moju knihu. Nahnevalo ma to,

že si si ju zobral bez toho, že by som o tom vedel. Myslel som si, že sa mi stratila.

Nabudúce si ju pokojne vypýtaj, alebo mi daj vedieť, že ju máš.

Sústrediť sa na pozitívne stránky dieťaťa

Deti s ADHD často prežívajú neúspech, sú kritizované a karhané. To ich veľakrát dovedie k nevhodnému správaniu a negatívnym reakciám. Preto sa treba vo výchove sústrediť na kladné stránky dieťaťa. Snažte sa, aby ste nepatrili k tým, ktorí vaše dieťa stále iba kritizujú a sťažujú sa na neho. Snažte sa ho ,,pristihnúť“, keď sa správa dobre (napr. si pekne poupratuje). Oceňte ho, pochváľte! Objavte oblasť, v ktorej je dieťa úspešné a na tú sa zamerajte (šport, kreslenie,...). Umožnite mu prežívať aj úspechy, keď doteraz zažívalo prevažne neúspechy. Ak je dieťa úspešné, alebo sa zachovalo tak, ako sme od neho očakávali, nešetrite pochvalou. Žiaľ rodičia sú z častých konfliktov už takí vyčerpaní, že vidia len to zlé a nevládzu očakávať, že by sa mohlo prihodiť aj niečo dobré. Dieťa potom stráca odvahu k pokusom o zmenu a povie si ,,môžem sa snažiť ako chcem, aj tak nie sú nikdy spokojní“. Chváľte aj za malé pokroky, povzbudzujte ho k ďalším výkonom a dávajte mu najavo, že mu veríte, že to dokáže. Oceňujte aj snahu.

Lepšie je pracovať s odmenami, ako trestami. Teda je lepšie odobratie odmeny, výhody, pochvaly než dať trest. Zásoba trestov sa vyčerpá a hrozí, že si na ne dieťa zvykne natoľko, že nakoniec nemajú účinok. Tresty môžu viesť k zatrpknutosti dieťaťa. Preto ich používame len výnimočne. Tiež vyčítanie, mentorovanie, ironizovanie, posmievanie viac škodí ako pomáha.

Poskytujte dieťaťu bezprostrednú spätnú väzbu.

Spätná väzba je hodnotenie druhých , ktoré vychádza z našich pocitov. Mala by začínať slovami: ,,ne/páči sa mi, že...vadí mi, keď...“Nehodnotíme, neodsudzujeme druhého, ale vyjadrujeme svoj pocit. Pre dieťa je oveľa prijateľnejšie, že vám niečo vadí ,,Vadí mi, že máš v izbe neporiadok.“ Ako to, že niečo pokazilo a je zlé ,,Si neporiadny!“. Ak dieťa porušilo pravidlá, pokárajte ho bezprostredne a pokojne a zrozumiteľne mu vysvetlite, čo sa vám nepáči. Vždy sa najprv zamyslite, čo dieťa urobilo správne a to oceňte a potom hodnoťte prípadné chyby.

,,Vadí mi, keď nemáš upratané.“ namiesto , ,,Nevieš si urobiť poriadok? Vôbec nechápem, ako môžeš byť taký bordelár.“

Hodnoťte čo najčastejšie. Ak je to možné poskytujte dieťaťu čo najčastejšie pozitívnu spätnú väzbu – pochvalu, pohladenie. Urobte to vždy, keď sa správa, ako to od neho vyžadujete. Ak ho pochválite za to, že píše nejakú úlohu, vydrží pri tej práci dlhšie, než keď ho vyhrešíte, až keď už od úlohy odíde.

Používajte ocenenia. Vhodné sú pochvaly, výhody, pohladenie, materiálne odmeny. Deti s ADHD potrebujú väčšie, jasnejšie a viac materiálne odmeny k udržaniu pozitívneho správania (vreckové, kredit na mobil, predĺžený čas na tv, dlhší čas vonku, porušenie pravidiel – viac domácich prác, strata výhod...)

Pozitívna pozornosť.

Vaša pozornosť je pre dieťa významná odmena. Ak nevie dieťa získať pozitívne ocenenie, môže pre neho vaša kritika, krik predstavovať váš záujem a dieťa radšej získava aspoň nejakú pozornosť než žiadnu. Nekombinujte pochvalu s kritikou: ,,je skvelé, že si si urobil poriadok v izbe, ale mohol by si to robiť bez napomínania.“, znižuje to vplyv ocenenia na správanie dieťaťa.

Neverbálne pochvaly:

Objatie, poklepanie na rameno, pohladenie, úsmev, bozk, zdvihnutý palec, mrknutie...

Verbálne pochvaly:

,, Som rada, keď...“,  ,,Je to úžasné, super, fantastické, skvelé...“, ,,Nádhera!“, ,,Óóó...“, Pred ...si to nevedel tak skvele ako teraz!“, ,,je výborné, že si to zvládol.“...

Používajte pochvalu pred trestom.

Trest je účinný len u detí, ktoré ho dostávajú len výnimočne a sú často chválené. Avšak deti s ADHD sú často negatívne hodnotené. Skúste využívať pravidlo ,,pochvala pred trestom“ – ak urobí dieťa niečo zlé, najprv skúste jeho správanie zmeniť po dobrom, ak vám poslúchne, pochváľte ho.