Vyhľadávanie

Kontakt

ADHD a tzv. Poruchy správania - SPREVÁDZANIE VÝVINOM. Individuálne a skupinové poradenstvo pre deti, rodičov, pedagógov...

0949 112 567

číslo pre klientov: 0949 795 814

mlinha@centrum.sk

PhDr. Marek Linha: Zvládanie stresu v rodine s dieťaťom, ktoré má ADHD. Rodičovské stresy a rodičovské kompetencie pri životných zmenách.

09.05.2013 08:00

 

Praktické kroky proti rastúcemu stresu

Ak mám pocit, že môj psychický stres sa zo dňa na deň zvyšuje, mal/a by som sa najprv pokúsiť zastaviť zhoršovanie situácie. Inak hrozí preťaženie organizmu, vyčerpanie, problémy v práci, úrazy, neskôr možno choroby... – Môžem si položiť otázku: „Stojí za to, niečo podniknúť ? Mám čo stratiť ?

Na zastavenie zhoršovania sa dajú vyskúšať jednoduché opatrenia:

  • niečo potrebné organizmu pridať napríklad niekoľko týždňov viac vitamínu C, B, magnézium, lieky na posilnenie pamäti, pozornosti aj celkovej imunity, viac ľahko stráviteľných jedál, viac bezpečných tekutín, viac pasívneho oddychu, možno aj upokojujúce „nervové čaje“, alebo podobné, voľne predajné lieky.

  • zároveň niečo nie veľmi potrebné organizmu ubrať napríklad, ak som fajčiar/ka a zbadám, že namiesto „obvyklej“ jednej krabičky na 2 dni ich zrazu potrebujem dve denne, mal/a by som asi spomaliť. Podobne si môžem zariadiť svoju konzumáciu alkoholu.

  • Po dostatočnom „zabrzdení“ môžem čiastočne zlepšovať tie veci, ktoré sa reálne zlepšiť dajú.

  • Ak som niekedy v minulosti fyzicky cvičil/a, môžem to skúsiť opäť. Nejde o to, aby som sa stal/a športovcom, ale aby sa uvoľnil zbytočne nahromadený „adrenalín“.

  • Ľahšie sa cvičí, ak je mi to príjemné, alebo ak ide o aktivitu, ktorá by sa mohla stať záľubou. Možno som niekedy behával/a, bicykloval/a, plával/a...dalo by sa k tomu vrátiť?

  • Môžem sa naučiť jednoduchšie cviky z jogy, vymyslieť si vlastnú zostavu rozcvičky, venovať sa aspoň občas turistike, chodiť na dlhé prechádzky, robiť práce v záhrade, alebo chodiť na huby, a tak ďalej a tak podobne.

  • Môžem vyskúšať takzvané relaxačné postupy a procedúry, napríklad autogénny tréning, auto - hypnózu ( to znamená, že si „hypnózu“ navodíme sami, je to veľmi jednoduché, príjemné a praktické, stačí vyskúšať ), tiež rôzne meditačné cvičenia ( ak mi nevadí ich filozofické pozadie ), nábožensky orientovaní ľudia v tomto duchu určite poznajú psychickú silu kresťanskej modlitby.

  • Môžem si, akoby driemajúc, predstavovať niečo príjemné a pekné, napríklad ako sa vyhrievam niekde na lúke, či na pláži pod letným slnkom, alebo ako sa pomaly prechádzam popri potoku.

  • Je dokázané, že sústredené pozorovanie tečúcej vody blahodarne zvyšuje našu duševnú energiu – z vody sme podľa vedcov predsa kedysi vznikli a aj teraz obsahuje ľudské telo viac ako 80% tejto životodarnej látky ( nie náhodou sa v rozprávkach tak často objavuje motív „živej“ vody, kresťania chápu význam „svätenej“ vody, hinduisti v Indii zmývajú svoje hriechy v posvätnej rieke Indus ). Pohľad na pokojnú hladinu jazera navodzuje stav pokoja a vyrovnania, zmierenia sa s protivenstvami. Ak sa tam pohybujú divé kačičky, alebo biela labuť, môžeme mať aj veľmi pekný estetický zážitok.

  • Stav príjemného duševného aj telesného uvoľnenia však môže navodiť aj horúca kúpeľ, vylepšená o soľ z Mŕtveho mora, alebo vonné a zdraviu prospešné oleje.

  • Ak máte radi hudbu, či piesne ( jedno akého žánru, ide o to, aby Vám hovorili niečo osobné ), počúvajte ju. Pomôže to odreagovať nespracované pocity a nikomu tým neublížite.

  • Ak máte, alebo ste mali radi kultúrne zážitky ( kino, divadlo, hudobné predstavenia, výstavy, múzeá a tak ďalej ) a takéto aktivity sú pre Vás reálne, aspoň občas si ich doprajte.

  • Vymyslite si čokoľvek také, čo neublíži druhým, ani Vám ( a zákony štátu to nezakazujú ) a čo Vám uľaví vo Vašom trápení. Buďte trochu tvorivý/á! Kto vyrieši Váš stres lepšie, ak nie Vy?

Pred rokmi navštívila psychologickú poradňu pani stredného veku v sprievode svojho manžela. Jej problém, ako sa čoskoro ukázalo, bol naozaj asi vážny, napokon som obom navrhol, aby sa radšej porozprávali aj so psychiatrom a oni súhlasili.

Pani sa trápila zvláštnou stresujúcou situáciou, ktorá vyvolala masívny stres aj v jej najbližšom okolí. Bola veriaca, pravidelne chodila do kostola. Jedného dňa si kúpila akúsi náboženskú knihu a začala ju čítať. Potom druhú, tretiu, nakoniec ich mala – ako sa vyjadril jej manžel – „celé vrece“. Boli to vraj knihy kresťanských mníchov, ktorí v nich opisovali svoje mimoriadne psychické zážitky, keď sa im podarilo spojiť sa duchovne s Bohom. Pani pracovala v zariadení služieb, mala niekoľko detí. Odkedy začala čítať tieto knihy, po návrate z práce si „ľahla na posteľ, vzala knihu a už len čítala, prestala sa starať o deti, nezaujímalo ju, čo robí jej manžel, vlastne sa prestala zaujímať o všetko čo predtým bežne robievala“ – takto opisoval situácii manžel a pani prikyvovala. Situácia pre rodinu začala byť neúnosná, keď pani začala obchádzať susedov a ponúkať svoje „liečiteľské duchovné schopnosti“. Všetci členovia rodiny, i širšieho príbuzenstva boli veriaci, avšak táto premena jednej z nich im pripadala veľmi divná a hodnotili ju ako neprijateľnú. Keď som sa klientky opýtal, čo si o celej veci myslí ona, odpovedala, že naozaj mala pocit, akoby ju čítané duchovné texty zvláštnym spôsobom pohlcovali. Cítila sa výrazne inak, než bola zvyknutá. Niekedy jej to samej pripadalo až čudné, nenormálne, akoby to už nebola celkom ona, a vtedy si želala, aby to prestalo. Opýtal som sa, či to niekedy vedela sama zastaviť. Povedala, že áno a na moju otázku ako sa jej to podarilo poskytla veľmi zaujímavú a z môjho psychologického pohľadu tak trochu nečakanú odpoveď – „keď som cítila, že je toho už priveľa, odhryzla som si kúsok čokolády a po chvíli stav extázy pominul, proste som jedla čokoládu a bolo mi lepšie“...

  • Ak stres napriek Vašej poctivej snahe a reálnym primeraným opatreniam nepoľavuje ani dlhší čas a Vám už začína pripadať ako úplne neúnosný, komplikuje Vaše „fungovanie“ v oblastiach, ktoré sú pre Vás dôležité - vždy je možnosť vyhľadať lekára.

  • Mnohí ľudia poznajú z bežnej skúsenosti, že niektoré druhy stresových pocitov sú spojené aj s určitým ročným obdobím, alebo s výraznejšími zmenami počasia. Ak naozaj všetky Vaše aktívne pokusy o zlepšenie neviedli „k ničomu“, môžete zmeniť taktiku, prestať sa snažiť a jednoducho iba čakať! Raz príde lepší deň.

Ak však obdobie zvýšeného stresu pominulo, môžete do budúcna dbať na pravidelné preventívne udržiavanie duševnej aj telesnej kondície. Zvýšite si tak šancu na lepšie vykonávanie Vašich rodičovských úloh.

Špecifické situácie pri rozpade rodiny po rozchode, alebo rozvode. Pomoc spoločnému dieťaťu, zvládanie partnerskej straty.

Až na výnimočné prípady, odlúčením ani jeden z partnerov veľmi „ nevyhráva“, prehrali obaja a obaja ostávajú, každý svojim spôsobom, v niektorej dôležitej časti svojho života sami. Od roku 1989 pribúda dvojíc, ktoré síce nevstupujú do formálneho manželského zväzku, ale žijú spolu a počnú spolu dieťa. Ich vzťah už po niekoľkých rokoch súžitia nadobudne všetky základné psychologické črty manželstva a to sa samozrejme prejaví aj pri neskoršom rozchode. Ak majú manželia, či nezosobášení partneri, ktorí sa rozišli dieťa, či niekoľko detí s diagnózou ADHD, situáciu im to neuľahčuje.

V dobe, keď u nás existovali takzvané manželské poradne, vydalo vtedajšie Ministerstvo sociálnych vecí a rodiny útlu brožúrku, v ktorej bola veta: „Prestali ste byť manželmi, ale ostávate rodičmi“. Aby to bolo aj reálne, je výhodné zvážiť niekoľko okolností:

  1. Dať druhému partnerovi najavo, že sa vzťah končí vtedy, keď je človek naozaj rozhodnutý vzťah ukončiť. Príliš dlhé, otvorené a „spoločné" zvažovanie, nekonečné nočné rozhovory, alebo hádky oboch rozchádzajúcich sa partnerov poznamenajú a dieťa to nemôže nezbadať. Pravdepodobne sa bude pokúšať udržať rodičov „pokope“, alebo „sa pridá na stranu“ jedného z nich - a to ho môže natoľko psychicky zaťažiť, že sa jeho prejavy spojené s ADHD ešte zvýraznia, poprípade pribudnú nové psychické problémy.

  2. Odchod jedného z partnerov oznámiť dieťaťu podľa možnosti normálne, ako niečo, čo sa môže v živote prihodiť a čo je potrebné prijať. Neradiť sa s dieťaťom, či sa mám rozísť, alebo nie.

  3. Nemanipulovať dieťa proti druhému rodičovi, nevybavovať si svoje „partnerské účty“ cez dieťa. Pred dieťaťom podporovať autoritu druhého rodiča vo všetkom, čo je aspoň trochu rozumné. - Takéto odporúčania sa ovšem ľahšie napíšu, ako naozaj dodržiavajú. Rodičia, ktorí ich ignorujú, však budú s vysokou pravdepodobnosťou, hoci aj nezámerne, či nevedomky, psychicky poškodzovať najslabšieho člena bývalej rodiny – vlastné dieťa.

  4. Dohodnúť sa s druhým rodičom na podmienkach kontaktu s dieťaťom, či deťmi. Dohoda medzi znechutenými bývalými partnermi nemusí byť ľahká, no riešiť tieto veci formálne prostredníctvom súdu môže všetky zúčastnené osoby zaťažiť ešte viac a deťom to psychicky takmer naisto ublíži. Výnimkou sú zaiste situácie domáceho násilia; ak súd rozhodne o zákaze kontaktu, má na to určite veľmi vážne dôvody.

V psychologickej literatúre sa zvykne uvádzať, že chlapci s  ADHD ( aj bez ADHD ) potrebujú vhodný „mužský vzor“. Už sa tam samozrejme nepíše, odkiaľ ho majú rozvedené mamičky „vziať“. Zastávať voči dieťaťu úlohy oboch rodičov súčasne môže byť extrémne namáhavé, nemusí to však byť celkom vhodný dôvod na hľadanie nového partnera najmä preto, aby dieťa neostalo bez otca“.

Vzťahy medzi rozvedenou, či rozídenou matkou a dcérou, ktorú sama vychováva sa niekedy po čase komplikujú, nemusí to však byť pravidlom.

U detí, ktoré zažili rozvod, či rozchod svojich rodičov existuje určitá pravdepodobnosť, že v dospelosti budú mať tiež nie celkom jednoduchý partnerský život, ani to však nie je „prírodný zákon“ – môžu dospieť do vyrovnaných osobností, môžu sa dostatočne spoznať a – môžu mať aj šťastie.

Rodičia môžu vziať do úvahy potvrdené zistenia psychologických sledovaní: mnohým deťom, nielen deťom s ADHD, trvá istý čas, kým sa vyrovnajú s novou situáciu. Môžu sa u nich rozvinúť príznaky citovej lability, aj poruchové správanie. Nie je celkom zriedkavé, ak takéto ťažkosti, ako priamy následok rozpadu rodiny, pretrvávajú aj 5 rokov po rozchode rodičov.

Vývinová psychologička E. Wernerová študovala deti na istom tichomorskom ostrove. Mnohé z nich vyrastali vo veľmi úbohom a chudobnom prostredí, avšak – plná jedna tretina sa vyvinula na schopných dospelých ľudí. Je zaujímavé, čím sa tieto deti vyznačovali:

  • V mladosti mali záľubu, hobby, ktoré im robilo radosť.

  • Dobre komunikovali s inými deťmi.

  • Boli emocionálne citlivejšie.

  • Verili svojim schopnostiam.

  • Osvojili si „techniku“ ako prekonávať problémy.

  • V ťažkých situáciách dokázali požiadať o pomoc iných ľudí.

Tieto deti nepatrili medzi najmúdrejšie v školskej triede. - Vo svojich rodinách však mali „úzky vzťah aspoň k jednému z rodičov, alebo k inému dospelému človeku, ktorý ich mal rád...v čase ich školskej dochádzky podstatne dôležitú úlohu zohrali učitelia, ktorí im dôverovali a otvárali nové možnosti v živote...“

E. Wernerová na základe pozorovania týchto detí usúdila, že sa u nich jedná o špecifickú osobnostnú vlastnosť a pomenovala ju termínom resiliencia“ po slovensky  nezdolnosť , teda schopnosť „nedať sa a bojovať s ťažkosťami“. – Možno obaja rozídení rodičia neurobia zle, ak sa budú snažiť u svojho dieťaťa podporovať práve vyššie uvedené vlastnosti.

Aby dospelý človek dokázal „fungovať“ ako rodič, mal by byť schopný fungovať aj ako človek, inak povedané, asi urobí dobre, ak prijme skutočnosť ukončenia vzťahu a nejako sa s ňou vyrovná. Niekomu to trvá 2 týždne, inému roky, iný ostane zosobášený, hoci možno už v žiadnom zmysluplnom vzťahu dávno nežije.

Manželskú poradňu raz navštívil pár, ona aj on asi 30-roční. Boli zosobášení cca 4 roky. Obaja nešťastní, z ich rozprávania vyplynulo, ako húževnato a neúspešne sa jeden druhého snažili zmeniť a „prevychovať“. Manželke na jej mužovi ešte záležalo, uňho to nebolo jednoznačné. Rozprával stručne, akoby sa k návšteve „u odborníkov“ cítil prinútený. Potom sa v jednej chvíli odbrzdil a vysvetlil svoj postoj k situácii. Už sa „nenechá manželkou vydierať“. Dobehol ju, chcela ho zmeniť, ale on sa len tak nedá / bol pred tým starý mládenec, zvyknutý na svoj životný štýl /. Preto už pred dvoma rokmi /!/, hneď ako vo vzťahu začali vážnejšie nezhody, vyhľadal svojho priateľa lekára, a ten mu odvtedy z času na čas pichal injekcie, ktoré potláčali jeho sexuálne túžby ( jeho manželka bola celkom príťažlivá, rozprávala v priebehu konzultácie dosť temperamentne, pri reči sa nápadne často červenala ). Nenechá sa predsa „vydierať sexom!“ Keď to vyslovil, jeho žena sa k nemu otočila a celá utrápená mu povedala, že nechápe, ako môže byť taký zaťatý a odmietavý, veď ona predsa oňho má stále záujem. – Ako psychológ som vtedy súcitil s oboma, ich vzťah, ako sa mi zdalo, žiadnym dobrým smerom neviedol. Asi by urobili najlepšie, keby sa rozišli ( samozrejme, to by sa klientom hovoriť nemalo, ide o to, čo chcú oni, nie čo si myslí o ich vzťahu niekto tretí ). Predsa však, oproti iným párom asi mali istú výhodu. Obaja svorne tvrdili, že zatiaľ neplánujú „založenie rodiny“.

Hľadanie pokojnejšej budúcnosti

Z pohľadu psychológa je možné navrhnúť nasledovné:

  • Skúste sa poradiť vo svojom „referenčnom rámci“, to znamená – porozprávajte sa o celej veci, alebo aspoň o niečom z Vášho trápenia s niekým, komu naozaj veríte. Držať všetko v sebe je síce možno hrdé a statočné, zároveň to môže viesť aj k žalúdočným vredom, alebo prinajmenšom k zápche.

  • Porozprávajte sa aj sám/sama so sebou:

  • Zažili ste už niekedy v minulosti niečo – aspoň čiastočne – podobné?“

  • Čo Vám vtedy pomohlo, že ste situáciu zvládli?“ „Mohli by ste niečo z toho použiť aj v prítomnosti?“

  • Na druhej strane, čo pri riešení nejakej podobne zložitej veci v minulosti nefungovalo?“

  • Dalo by sa tomu teraz vyhnúť?“

  • Čo by ste mohli spraviť namiesto toho, čo sa Vám predtým neosvedčilo?“

  • Porozprávať“ sa môžete aj vo svojej mysli, „v duchu“, napríklad tak, že si predstavíte, čo by Vám asi k celej situácii povedal nejaký – pre Vás osobne dôležitý – človek z minulosti.

  • K čomu by sa snažil Vás priviesť?“

  • Čo by Vám asi navrhol?“

  • Od čoho by Vás asi odhováral?“

  • Nerobte veľa podstatných rozhodnutí naraz. Možno máte akútne zvýšený sklon vidieť všetko v jednej farbe – v zlostnej, beznádejnej, zúfalej... Ak sa dá, pokúste sa zapnúť si „zvyšnú časť mozgu“- preto, že Vás opustil partner, alebo partnerka, nemusíte ešte vynadať svojim šéfom a nechať sa vyhodiť zo zamestnania.

  • Plánujte najbližšiu budúcnosť, povinnosti pre zajtrajšok, možno aspoň niečo trochu príjemné na budúci týždeň, aj šeky, ktoré je nutné vyplatiť na budúci mesiac.

  • Je to síce asi trochu nespravodlivé, ale zemeguľa sa točí ďalej, politici stvárajú hlúposti tiež ďalej... a môžete dopĺňať podľa vlastnej úvahy.

  • Hľadajte niečo, kvôli Čomu, alebo kvôli Komu ( a to je – myslím - lepšie, veď predsa máte dieťa, deti, alebo niekoho na zemeguli, na kom Vám záleží ) sa znova oplatí pokračovať – a začnite to NIEČO, krok za krokom, naozaj robiť.

  • To neznamená, že sa máte premeniť na robota, ktorý už uvidí iba vlastné plány. Život okolo Vás ostane rovnako pestrofarebný a nevypočítateľný, ako bol aj predtým. Náhody budú pravdepodobne existovať aj v budúcnosti, nedajú sa vylúčiť ani tie najdesivejšie, ani tie, ktoré Vám možno budú pripadať také nádherné, že im len sotva dokážete uveriť.

  • Je možné, že si v budúcnosti vytvoríte nový vzťah a založíte novú rodinu. Ak sa zároveň staráte o dospievajúceho potomka ( s ADHD, alebo aj bez tejto diagnózy ), môžete vziať do úvahy odporúčania, ktoré formulovali psychológovia v USA , citujem podľa seminárnej práce G. Kršákovej, študentky psychológie ( 2009 ) :

  • Nevystavujte Vaše dospievajúce deti každej Vašej príležitostnej schôdzke ( nehovorte im o každom Vašom rande! )

  • Zoznamujte Vaše deti s Vašim novým partnerom postupne.

  • Dajte Vášmu dospievajúcemu potomkovi čas, aby si zvykol na novú osobu.

  • Predstavujte možných budúcich nevlastných súrodencov postupne.

  • Neprekvapte Vášho potomka Vašou novou svadbou, prediskutujte ju s ním, jeho „povolenie“ ale nepotrebujete.

  • Zapojte Vaše veľké „dieťa“ do Vašich nových svadobných plánov, aby sa nebálo, že vás stratí..

 

Použitá literatúra:

Křivohlavý J.: Psychologie zdraví. Portál, Praha 2001

Kršáková G.: Adolescenti a ich „nový rodič“. Seminárna práca. Katedra psychológie UPJŠ Košice 2009

Zostavovateľ tohto textu pracoval 10 rokov ako poradenský psychológ v bývalej Krajskej manželskej a predmanželskej poradni, následne v takzvanom Centre poradensko - psychologických služieb pre jednotlivca, pár a rodinu.