Mgr. Dajana Gajdziková, PhDr. Marek Linha: Liečebnopedagogická podporná skupina.

V mesiacoch október – december 2015 sme realizovali 10 skupinových stretnutí Liečebnopedagogickej podpornej skupiny s triedou 8.-9. ročníka DC. Každé trvalo cca 40 minút, v priebehu vyučovania, stretnutia sa konali v spoločenskej miestnosti zariadenia.

Pre psychológa bolo prekvapujúce zistenie, že sa veľmi dobre osvedčila štruktúra vo forme postupnosti krokov, akú liečebná pedagogička využíva pri práci s deťmi predškolského veku. Účastníci našej skupiny boli pritom ôsmaci a deviataci, teda 14-15 roční adolescenti, avšak – s „ADHD“.

V úvode prvých stretnutí boli pripomínané základné pravidlá – hovorí vždy len jeden, počúvame sa, rešpektujeme odlišný názor, snažíme sa navzájom tolerovať, každý má právo aktivitu odmietnuť, snažíme sa zachovať dôvernosť rečí, ktoré na skupine odoznejú.

Štruktúra stretnutia:

1. Oboznámenie s činnosťou, základné info.

2. Ukázanie „vzorky materiálu“ ( napríklad tuhnúca plastelina, hudobné nástroje ).

3. „Rozcvička s materiálom“ - vymodelovanie malej guličky, vyskúšanie čo ktorý nástroj dokáže, nácvik „stronza“, čo je inovatívna hudobná varianta behaviorálnej „stop“-techniky, ktorá sa dobre osvedčila pri tlmení impulzivity a opätovnom naštartovaní koncentrácie účastníkov na prebiehajúcu úlohu. Moment „rozcvičky“ výrazne zvyšoval záujem žiakov, zmenšoval tenzie, navodzoval hravý prístup a obvykle tieto veľké „deti“, i nás oboch prelaďoval do pozitívnych emócií dokonca aj vtedy, keď boli žiaci ( alebo aj my dvaja ) tesne pred stretnutím vystavení rôznym komunikačným stresom, o ktoré v špeciálnom výchovnom zariadení nebýva núdza...

4. Hlavná činnosť – rôzne multisenzorické a na pohľad „fyzikálne pokusy“, obsahujúce skrytú metaforu, ktoré s invenciou pripravovala liečebná pedagogička a ktoré vždy vyústili do pointy z okruhu sebapoznania, vzájomnej tolerancie, triednej súdržnosti, či menej konfliktnej komunikácie medzi rovesníkmi a s dospelými. K tomu sme sa obaja snažili pridávať adolescentom vekovo primerané príklady a psychologické vysvetlenia. Boli použité aj prvky muzikoterapeutické, napríklad ako nenásilná pomôcka pri sebaskúmaní či mi v triednom kolektíve vyhovuje skôr submisívne, alebo dominantné správanie, a tiež prvky sociodramatické pri nácviku neagresívneho alternatívneho reagovania na konfliktné situácie pri vyučovaní.

Poznámky k „efektivite“, alebo ako sa nám to robilo a či z toho žiaci niečo mali:

• väčšina účastníkov prijímala ponúkané aktivity spočiatku akoby s nedôverou, trémou až nechuťou, ktorá sa v nasledujúcich stretnutiach menila na relatívne dobrú, uvolnenú, viac pohodovú a nie zriedka aj hravú a mierne „rozšantenú“ pracovnú aktivitu; stretnutia sa dajú okrem ich významu pre podnecovanie sebapoznania a pod., chápať aj ako relaxačná vložka do výchovno-vzdelávacieho procesu v priebehu vyučovania, čo s veľkou pravdepodobnosťou predstavuje istú úľavu pre účastníkov, ale nie len pre nich,

• koncentrácia pozornosti pri jednotlivých úlohách sa postupne zvyšovala a stabilizovala, rušivejšia motorická instabilita, vrátane „rečí od veci“ ustupovala od stretnutia k stretnutiu s výnimkou dvoch účastníkov,

• používané liečebnopedagogické postupy sa z pohľadu psychológa osvedčili ako dobre až veľmi dobre použiteľné pre starších žiakov ( snáď len s výhradou, že menej je aj v tomto prípade skôr viac, 1-2 techniky na 40 minútové stretnutie sú postačujúce ) a inšpirujú k ich využitiu aj v ďalších prebiehajúcich skupinových aktivitách.