Vyhľadávanie

Kontakt

ADHD a tzv. Poruchy správania - SPREVÁDZANIE VÝVINOM. Individuálne a skupinové poradenstvo pre deti, rodičov, pedagógov...

0949 112 567

číslo pre klientov: 0949 795 814

mlinha@centrum.sk

Mgr. Alica Kopernická, PhDr. Marek Linha: Od priamočiarej edukácie k sociálnemu učeniu, od odovzdávania informácií k podnecovaniu seba-reflexie rodičov, i detí a tiež reflexie „vzťahu rodič – dieťa“.

23.07.2015 13:44

 

Postupne sme si obaja uvedomovali, že samotné „prednáškové“ informovanie o rizikách ADHD vo vývine detí ( s následnými diskusiami a dielčimi metodikami ) pravdepodobne nie je celkom dostatočné ani voči očakávaniam niektorých rodičov, ani nezodpovedá predstavám, s ktorými sme do tejto aktivity pôvodne sami vstupovali.

Zároveň sme opakovane zisťovali, že rodičia, ktorí prišli na naše stretnutia boli len minimálne informovaní o podstate a bio-psycho-sociálnych súvislostiach poruchy svojho dieťaťa. A to napriek tomu, že takmer všetci boli v minulosti v kontakte s lekármi, aj s poradenskými psychologickými, alebo špeciálno-pedagogickými inštitúciami... 

Ukázalo sa, že zaradenie „vlastných detí“ do skupinového stretnutia s rodičmi otvára priestor pre rozmanitejšie formy skupinového aranžmá.

Napokon sme aj my pochopili ( podobne ako mnohí iní pracovníci v minulosti ), že asi to jediné, na čo môžeme zmysluplne zamerať naše podnecujúce psychologické aktivity je „tu a teraz medzi dieťaťom a jeho rodičom“.

Vychádzajúc zo základných psychologických predpokladov – a nie len z predpokladov systemického prístupu - budúcnosť ( aj tá vzťahová medzi potomkom a jeho rodičom )sa tvorí v aktuálne prebiehajúcej prítomnosti. My, ako psychologička a psychológ  pracujeme v  prostredí kolektívneho zariadenia - nemôžeme teda PRIAMO ovplyvniť komunikáciu v rodine klientov. Nehľadiac na to, že dieťa umiestnené v korektívnom zariadení  "nenavštevuje" domáce prostredia tak často, ako dieťa zaradené do bežného typu základnej školy. A ani rodič umiestneného dieťaťa nemôže byť na návšteve v zariadení kedykoľvek.

Preto sme postupne vytvorili relatívne veľmi jednoduché interakčné cvičenia, ktoré boli určené primárne pre dvojice rodič-dieťa. Z nášho pohľadu mali tieto aktivity vytvárať priestor pre iný pohľad na rodiča zo strany jeho dieťaťa a iný, korektívny pohľad na vlastné dieťa zo strany rodiča. Mali by ukázať dospelého ako človeka - to znamená, že aj inak, ako len "prísneho, alebo nemohúceho rodiča". Mali by ukázať dieťa, ako malého človeka, ktorý je schopný prezentovať svojmu rodičovi, že sa mení. Aktivity, o ktoré sme sa usilovali, mali podľa našich predpokladov podnecovať, rozširovať a aktualizovať poznanie toho druhého. Mali povzbudzovať nádej na lepšiu spoločnú budúcnosť. Mali dieťaťu aj rodičovi ( ovšemže najčastejšie matke ) umožniť kladný citový zážitok, možno pre oboch trochu neobvyklú, zaujímavú a čiastočne snáď aj zábavnú a nekonfliktnú komunikáciu.  

Vytvorené a upravené aktivity uvádzame v predchádzajúcich textoch napríklad aj pod názvami „Čo všetko deti vedia a niekedy ani nevedia, že to vedia“, „Čo všetko moja mamka dokáže“, „Rodinný minikvíz“, či „Naša rodina na ceste“.

Niekedy nás svojim príchodom prekvapili aj väčšie rodinné „zoskupenia“ ( napríklad otec, matka, dvaja súrodenci a strýko ), ktoré prišli na stretnutie rodičovskej skupiny za svojim „neposlušným dieťaťom“, dočasne zvereným do prevýchovnej starostlivosti nášho zariadenia.

Naša základná skúsenosť bola, že tieto postupy psychologickej práce rodičia, i deti prijímali väčšinou veľmi kladne, v ich tvárach sme videli radosť a niekedy akoby i náznaky obnovovanej spolupatričnosti...